Víla

Stojí víla nad plesom

vysoko za horami
Hlava zdvihnutá

s odrenými kolenami

Sleduje tú hladinu,

Pozerá sa na nebo
Je široká, dlhoká,

čokoľvek a všeličo

Pod smaragdovou hĺbkou čakám

Utopený pýchou
Na mieste ma drží balvan
ktorý do úst tlačí blato

Nie som vodník, duše nezbieram

len čakám, či sa ponorí,

jemnú nôžku namočí,

nahmatá ňou chlad či teplo

zacíti strach

či krehko,
pomaly do vody vykročí

Do tejto sa nevrhne,

Do tej vody neskočí,

Voda mútna, zakalená,

Dobre už vie, opatrná,

ako sa v ľuďoch topí.

Možno ale bude chcieť

šťastie mi daruje

Možno nôžku namočí,

pocíti tú dobrotu

Možno jemne vytuší,

že pod hladinou

všetko skrývam
len a iba raz pre ňu